Abstrakcia ako profánny liturgický predmet

 

Martin Hreha a Andrea Uváciková /Abstrakcia ako profánny liturgický predmet

kurátor: Erik Vilím

 

„Boh je mrtvy! Boh ostane mrtvy! A my sme ho zabili!“ Veta, ktorú do úst pomätenca vložil

Nietzsche. Z dnešného pohladu sa zdá, že jej platnost sa oslabuje potlacením procesu

sekularizácie, ktorý zacal v osvietenstve. Ako uvádza Tomáš Halík, sekularizácia je vo svojej

podstate snaha o „sploštenie skutocnosti“, o jej „jednodimenzionálnost“. Dvadsiate storocie

vstrebalo nebo aj peklo. Zmienované „sploštenie“ významovo korešponduje so slovami

Nietzscheho pomätenca: „Kto nám dal špongiu, aby sme zmazali celý horizont? V súcasnosti

cloveku nahrádzajú Boha média. My sa pýtame, Google odpovedá. Z tohto vztahu sa však

vytratilo hladacstvo, ktoré si drží pred sebou tajomstvo – Boha v jeho skrytosti. Vytvorenie

umelej inteligencie nás defi nitívne postavilo do pozície Stvoritela. Následne nás schopnost

vytvorenia vlastného jazyka samotnou umelou inteligenciou degradovala a ukázala našu malost,

našu neschopnost zastávat pozíciu Stvoritela.

Napriek týmto okolnostiam sa dnes ukazuje, že viera, ako nevyhnutný clánok ludského

vztahovania sa k svetu, sa opät navracia, avšak v inej forme. Ide o vieru, ktorá vystupuje

ako urcitý spôsob hladania zmyslu (bytia) v destabilizovanom svete neskorej postmoderny.

Tento fenomén už nejaký cas zastupuje slovo postsekularizmus. Vyznacuje sa aktualizáciou

náboženských hodnôt.

Klúcové otázky, ktoré si koncepcia výstavy kladie, znejú nasledovne. Môžeme dnes nájst

zretelné snahy o obnovu kontaktu so strateným Bohom? Akú úlohu v nich zohráva umenie?

Môže súcasné abstraktné umenie naplnat funkciu komunikacného média medzi clovekom

a Bohom? Alebo je len prostriedkom, ktorý hladanie podnecuje ci stimuluje? Môže byt

abstraktné umenie v tomto zmysle chápané ako akýsi profánny liturgický predmet?

Názov výstavy je zámerne oxymoronom, ktorý odzrkadluje paradoxy súcasnej povahy spirituality

a duchovného prežívania.

Diela Martina Hrehu (1991) a Andrey Uvácikovej (1990) si kladú rovnaké otázky. Jednotliví

autori však ponúkajú divákovi rozdielnu meditatívnu skúsenost, v mnohom až protikladnú.

Martin Hreha pracuje s princípom variácie. Reduktívnym jazykom vytvára subtílne malby,

ktoré sa vyznacujú neobycajnou hlbkou – priestorovou aj ideovou. Aj ked sa na prvý pohlad

môže zdat, že jeho monochrómne práce sa sústredujú na horizontálnost, ich vn.torný pohyb

prebieha vertikálne. Andrea Uváciková využíva ako hlavnú stratégiu princíp vizuálnej narácie,

ktorý prirodzene vychádza z použitia videa, ako aj z práce v sérii. Nejde jej však o vecné podanie

deja. Príbeh, ktorý sa odohráva akoby „za sklom“, sa tu formuje velmi implicitne, je skôr na

vnímatelovi, aby ho postupne na základe asociácií poskladal, podobne ako svoj roztrieštený

zmysel pre transcendenciu. Prezentované dielo ako celok pozostáva zo šiestich videoprojekcií,

ktoré na seba nadväzujú. Sila diel Martina Hrehu a Andrey Uvácikovej spocíva v súcasnosti

v ich odmietnutiu „instantných“ odpovedí na pockanie, ktoré máme všade okolo nás.

 

              

 

        

Foto: Martina Schneiderová